.......... Podľa legendy, ktorá nie je príliš vzdialená od pravdy, bol prvý samurajský meč vyrobený okolo roku 700 n.l. Kováčom Amakuni. Avšak doložené záznamy o výrobe zakriveného meča s jedným ostrím v štýle japonsej katany sa datujú okolo roku 900 n.l. .......

 

 

Japonský meč – KATANA sa vyvíjal celým obdobím jeho výroby od roku 900 n.l. Jeho vývoj sa dá rozdeliť do následovných období:

 

* Djokotó (? - r. 960)

* Kotó (r. 964 - r.1596)

* Shintó (r. 1596 - r. 1780)

* Shinshintó (r. 1780 - r.1877)

* Gendaitó (r. 1877 - r. 1945)

* Shisakutó (r. 1945 - dnešná doba)

 

Trieda samurajov vznikla v prvom, najstaršom období výroby mečov (900 – 1530 n.l.) Vláda a moc sa dala získať jedine prostredníctvom vojen a meč sa stal hlavnou bojovou zbraňou. Vojny a smrť boli bežnou súčasťou života. Vtedajší vojenský vládca Šógun však kládol veľký dôraz na kultúru a umenie ako protipól k vojne a preto Japonsko napriek vojne nekleslo na úroveň barbarov. Meče vyrobené v tomto období sa považujú za najkvalitnejšie v dejinách vôbec.

 

Meč sa stal každodennou potrebou a nosil sa neustále. Pomaly sa vyvíjal a staršie zbrane nahradili jednosečné zbrane so zakrivenou čepeľou a tie neskôr nahradili špeciálne kalené meče. Samuraji mali právo nosiť dva meče vo dvojici, bojový meč Katana súčasne s kratším mečom Wakizashi (a prípadne aj s dýkou Tantó). Wakizashi bol meč používaný len zriedka, spravidla v boji na chodbe prípadne v lese kde priestor nedovoľoval boj s dlhou Katanou. Krátky meč sa nepoužíval len výnimočne. Záležalo na školách a klanoch. Boli školy ktoré cvičili len boj s dvoma krátkymi mečmi samozrejme v klasickom ponímaní sa krátky meč používal až keď bojovník prišiel o svoj meč Katanu.

 

 

Podľa dĺžky sa meče delili na štyri druhy:

 

*Tači 90cm (nosil sa ostrím nadol)

 

*dlhý meč Daitó-Katana, 60-75cm (nosil sa ostrím nahor)

 

*krátky meč Wakizashi 30-60cm (ostrím nahor)

 

*dýky Tantó.. 15-30cm

 

Samotný meč Katana bol používaný v boji, meč bol súčasťou samuraja a jeho života, bol niečo ako samurajova duša, ak samuraj stratil meč stratil aj právo na život. (strata meča bola dostatočným dôvodom na spáchanie rituálnej samovraždy seppuku.)

 

Používanie a nosenie meča bolo veľmi prísne a detailne definované v podrobne prepracovanej etikete. Bojovníci veľmi úzkostlivo a nekompromisne dodržiavali tieto pravidlá a nikomu nebolo tolerované akékoľvek ich porušenie.

 

Úcta k meču a jeho uctievaniu je záležitosťou neskoršieho obdobia. Na začiatku boli samuraji len chladnokrvní zabijaci (hitokiri) a neľútostní bojovníci pre ktorých bol meč hlavne nástrojom obživy a cenili si ho tak ako si remeselníci dokážu vážiť kvalitný nástroj. Až s príchodom budhizmu do Japonska sa rozvíja úcta k meču spojená s kódexom Bushido.

 

 

VÝROBA MEČA

 

Vykovať kvalitný meč nebolo len otázkou manuálnej kováčskej zručnosti ale taktiež umeleckého cítenia a technických znalostí.

 

Skôr ako začal majster kováč prácu na svojom diele podstúpil rituálnu očistu tela, ktorá pozostávala okrem iného oblečenia čistého odevu, zakrytia vlasov, krátkej meditácie ktorá mala sústrediť ducha na prácu pred oltárom, ktorý bol súčasťou každej dielne.

 

Pracovný priestor bol ohradený z rituálnych dôvodov povrazom z ryžovej slamy ktorý mal chrániť pracovný priestor pred znečistením.

 

V dobách kedy sečná funkcia meča začala nahrádzať bodnú hľadali kováči formu čepele, ktorá by mala rovnomernú a zároveň efektívnu funkciu po celej dĺžke meča. Až po mnohých skúškach dospeli k objavu, že tvrdá a ako britva ostrá oceľ pri náraze na zbroj praskne, na druhej strane sa nezlomiteľná čepeľ vyrobená z mäkšieho materiálu zas ohne.

 

Japonci plne využívali výhodu technológie kalenia, ktorú vynašli. Oceľ ak sa z vysokej teploty prudko ochladí stáva sa pevnou avšak krehkou. Pri pomalšom ochladzovaní z nižších teplôt je zasa pružná ale mäkka a nedrží ostrie. Preto bolo pri výrobe používané kontrolované ohrievanie a ochladzovanie čepele. Jednalo sa o ochranu chrbta meča pomocou ílu alebo blata okrem čepele, čím sa zabezpečovalo rozdielne zohriate týchto dvoch častí ako aj ich ochladenie a to zabezpečilo tvrdé a trvácne ostrie a pružnú čepeľ.

 

Doba výroby kvalitnej čepele závisela na mnohých faktoroch, ale všeobecne sa dá povedať, že čas od zahájenia tavby po vykovanie a zakalenie, bol približne 10 až 14 dní. Najviac času zaberala tavba. V starom Japonsku sa na tavenie rudy používali pece zvané Tatara a tavenie rudy v nich trvalo približne sedem až desať dní. Zbieranie vytavenej ocele, triedenie kvalitnejších kusov od menej kvalitných a skladanie do balíčkov - paketov trvalo približne pol dňa.

 

Potom nasledovalo kovanie prekladaním, kalenie a temperovanie. Druhý deň majster rozbíjal vykované oceľové kusy a triedil ich podľa obsahu uhlíku. (oceľ s vyšším obsahom uhlíku oddeľoval od tej z nižším obsahom) tieto neskôr podľa vlastnej originálnej “receptúry” ktorá sa z generácie na generáciu dedila len prostredníctvom ústneho podania.

 

Vo vyhni všetko rozpálil a kladivom kúsky oceli spojoval do homogénneho tvaru až pokiaľ vykoval prvý polotovar čepele. Tento sa nadaľej opracovával koval a kalil.

 

V záverečnej fáze kováč oceľ preložil po dĺžke a vytvaroval do písmena V. Vložil do nej jadro z mäkšej-nízkouhlíkatej ocele, ktorá sa taktiež kovala a prekladala zhruba desať krát. Po vložení jadra sa polotovar zahrieval a koval pokiaľ sa tieto rôznorodé materiály dokonale spojili.

 

    Najzaujímavejšou časťou výroby meča je samotné prekladanie a prekovanie kovu. Táto oceľ bola preložená a a prekovaná viac ako tridsaťkrát.Tento výkon zabezpečuje niektoré nasledovné veci:

 

1. odstráňuje bublinky v kove,

 

2. vyrovnáva kov a zabezpečuje rovnomerný obsah niektorých prvkov (ako C, Cu, Mn) po celej dĺžke čepele,

 

3. vytvára vrstvy (Táto štruktúra dodáva kovu mechanické vlastnosti ocele),

 

4. spevňuje kov,  

 

Vo všeobecnosti sa verilo, že vyšší počet vrstiev zabezpečí vyššiu kvalitu čepele.  Avšak dnes už je známe, že prílišným vrstvením oceľ skôr stráca na kvalite. Hotovú prácu dalej odovzdal brusičovi a leštičovi na ďaľšie spracovanie.

 

 

VÝROBA POŠVY (Saya)

 

V japonsku sa vždy vyrábali pošvy meča z dreva. Na výrobu sa používalo drevo magnólií kôli jedinečným vlastnostiam. Drevo magnólie je mäkké takže nepoškodí čepeľ, je ľahko opracovateľné má pravidelnú štruktúru a pokiaľ jeho príprava dreva pred samotnou výrobou robená znalcom neobsahuje takmer žiadnu vlhkosť čo je veľmi dôležité pre uchovávanie oceľového meča.

 

Drevo bolo vyberané vždy osobne rezbármi, vybrané kusy dreva uschovali pod prístreškom a zhruba po desiatich rokoch bolo pripravené na použitie.

 

Postup výroby bol nasledovný. Rezbár vyrezal polotovar, rozrezal na dve časti, nahrubo ohobľoval vrchnú časť a vydlabal vnútro ktoré taktiež ohobľoval, lepenie a opracovanie do požadovaného tvaru, leštenie.

 

Požiadavky boli tradične vysoké. Výsledné spracovanie, ako aj konečná použiteľnosť boli prvky hodnotenia kvality. Rezbári boli taktiež výborní remeselníci a majstri. Dbať na miesto používania prípadne uschovania meča bola prvoradá úloha rezbára, teplo, okolitá vlhkosť vzduchu to boli faktory ktoré ovplyvňovali rozmery pošvy meča a jej spasovanie s čepeľou.

 

Pokiaľ bojovník prechádzal z teplejšieho prostredia do suchého a studeného počasia musela byť pošva voľnejšia. V studenom počasí a chlade sa drevo stiahlo a pošva pevne pasovala.

 

Dobrá pošva bola hodnotená podľa mnohých kritérií. Podstatné bolo lícovanie s čepeľou, spoje museli byť pevné a tesné aby zabránili prenikaniu nečistôt a aby sa zabránilo rozpadnutiu pri možnom páde na zem. Vonkajšie spracovanie muselo byť čisté a príjemné na dotyk. Celkový vzhľad mal odrážať charakter nositeľa.

..........................................................................................................................................................................................

 

Boli to a stále sú jedinečné, krásne a strašné zbrane. Kiež by som mohol žiť život bojovníka.

 

 

 

Prístupov 10414

Kvalita článku